Krivdy a egoizmus sú najväčšie zlá, ktoré trápia ľudí na Slovensku. Keď my, Slováci, nevieme tieto zlá uniesť, hľadáme riešenia, ktoré máme hlboko v našej národnej pamäti. Spomeňme si na slová piesne: “Ja musím byť zbojník, bo krivda veliká, neprávosť u pánov, pravda u zbojníka”. Keď pocit krivdy a opustenosti prerastie únosnú mieru, keď riešenia neprichádzajú zvnútra systému, zúfalo sa chytáme aj slamky. Hoci vieme, že zbojník nič nevyrieši. Veď slová spomínanej piesne pokračujú takto: “Hej, pravda u zbojníka, čo zná krivdy s nami, a keď im niet rady, ráňa ich guľami.” A máme to tu. Hoci si zbojník s krivdami neporadí, aspoň pánov poráňa guľami. Vytrestá ich. Nič to nevyrieši, ale nech aj páni pocítia, ako sa musíme cítiť my.
Prečo sú pre dušu človeka krivdy také zraňujúce? Pretože každá krivda sa ako malá šípka zabodáva do srdca človeka. Naozajstná aj domnelá. Krivda síce prebolí, ale hrot šípky v srdci zostáva. Počas života nás postretávajú mnohé krivdy. Niekedy sa nakopia, až máme srdce plné bolesti, plné pichľavých šípiek a nedokážeme vnímať nič iné.
Čítajte viac>>